I never thought it was possible, but now...here I am - sleeping inside this twisted sea creation every single night!

March 2013

Tiger a temný tieň - trochu výstrednejšia mini-poviedka

29. march 2013 at 20:41 | Argonna |  Experiments
Tentokrát trochu tématicky: Trpím takou tajnou tvorivosťou, totiž táram. Tento týždeň tisícnásobne trefnejšie. Táram totálne:
Tehdajšie tehelne. Tma. Tehotný tiger topí temného tuláka. Ten trepoce telom, takmer tancuje. Tigrovi trúfalo trčia trblietavé tesáky. Ten tulák trochu trpí, tuším to. Trestanci, tuláci, trosky. Také tvory trpia. Teraz tohto trkvasa trápi tiger.

"Tak toto tŕpne tragédiou, ty tyran!" trúfalo tlapkám tigra. Ten tápa tmou, tuláka tresol tĺčikom. Teraz tam traumatizovane tróni. Tehly - trón tigra.
"Tak toho temného trpáka top ty!" trucuje tiger.
"To teda. Tuším ti ten tvoj tehlový trón trochu taví triezvosť." terorizujem tvrdohlavo.
"Tiene temnoty, tajomní tuláci trápili tieto tehelné továrne takmer tri tisícročia. Túžia trhať tvoju tepnu. Túžia ťa tráviť, trízniť tekvicovými toxínami. Trikrát tráviš toxín - tvoríš temný tieň. To túžiš? Tvoriť temný tieň? Tento tučný tulák tvorí temný tieň. Tvorí trampoty. Tiene treba topiť." tvrdí tiger.
"T...Tulák...temný tieň? To..to...tragédia!" trávim ten trhák, tmavočervená tvár, trvajúca triaška.

Temný tulák, trafený tĺčikom, tackavo trieli technickou trubicou. Tiger trucovito tesá tehlový trón. Tvrdohlavý truľo! Tasím tĺčik. Tresk! Tĺčik tuláka trafil "tam". Tuhý tuk, tupý tĺčik. Tulákov tuk ten tĺčik tajomne triešti. Ticho. Tulákova túžba. Tiesňava. Tlkot - tepna - teror! Tulákove tesáky, tulákov triumf. Teplé telesné tekutiny. Tekvicový toxín, teatrálny tunel. Tvorím trofej, tiger trúchli. Truhla. Túžba. Tieň temnoty.
"Ty, tvorkyňa tohto tigríčaťa..." tára trúchliaci tehotný tiger, "Teraz trp."

Dobrodružstvo druhé, alebo: Ja mám klepetá

26. march 2013 at 22:20 | Argonna |  Prose
Nasledujúce dobrodružstvo bolo napísané na tému, ktorú mi zadala Auril. Bol to citát:

"We are all in the gutter, but some of us are looking at the stars."
("Všetci sme v bahne, no niektorí z nás hľadia na hviezdy.")
Oscar Wilde


Známka pre Auril:


***
Tak sa poďme spoločne pozrieť, k čomu ma táto téma inšpirovala:

***

Ani neviem, ako som sa sem dostala. Nepamätám si ani, kedy sa to stalo. Jediné, čo viem, je už roky stojím tu, na jednom mieste. V močiari, po pás ponorená v riedkom blate. Na jar je bahno pokryté drobnými kvietkami z jablone, ktorá mi rastie nad hlavou. Lupienky sú všade, nie len na hladine ale aj v mojich vlasoch, ktoré mi medzičasom narástli tak, že sama neviem, kde končia. Pravdepodobne niekoľko míľ pod močiarom.

Každý má svoje močarisko, teda myslím. Nemôžem vám to ale potvrdiť. Od vtedy, čo som tu uviazla, som nevidela žiadneho človeka. To ale, samozrejme, neznamená, že nikto neexistuje. A ak žijú ľudia, existujú aj močiare, plné zradných štrkov, tmavých vôd a mazľavého blata, ktoré vás dokáže tak dokonale obaliť, že sami zabudnete, ako ste vyzerali predtým. Pre niektorých je to výhra, pretože sa im zlepší pleť. Dokonca sa nazdávam, že sa stali prípady, kedy bahno niekoho mumifikovalo a potom žil viac ako šesťsto rokov. Možno som to bola práve ja, ale nenúťte ma spomenúť si, po dvestoštyridsiatich rokoch, piatich mesiacoch, dvadsiatich dňoch, dvadsiatich hodinách, devätnástich minútach a dvoch sekundách som to prestala rátať. Nemám moc rada "matiku".

Život v bahne nie je taký zlý, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Či veríte alebo nie, je presne taký, akým ho v danom momente, či už vedome, alebo podvedome, chcem mať. Niekedy vyzerá takto:

A inokedy zase takto:
Často mi môj močiar pripadá priam nechutný. Veď keby ste videli, čo všetko do tej žaburiny padne, a následne zahynie, tiež by ste nemali dvakrát chuť na tie šťavnaté jabĺčka, ktoré vám podlhovasté tvory na jabloni zhadzujú priamo na hlavu. A keď odmietnem do ovocia zahryznúť, tak na mňa hádžu sami seba. Ja nemám nič proti plazom a aj tie jabĺčka niekedy skúsim, čo si budeme hovoriť. Som vďačná, že na mňa nepadajú korytnačky, ktoré mám síce radšej ako hady, ale ovaliť tvrdým pancierom sa nenechám.

Uisťujem vás však, že sa nájde veľa chvíľ, kvôli ktorým si poviem, že ešte aspoň tých šesťsto rokov chcem na tomto mieste zotrvať. Napríklad sa celé noci pozerám na Mliečnu cestu. Preháňajú sa po nej vozy rôznej veľkosti. Niektoré ťahajú strelci, ktorých už omrzelo strieľať, do iných sú zapriahnuté býky. Ja mám však najradšej škorpióny a raky, pretože majú klepetá, ktorými môžu popruhy, do ktorých sú zapriahnuté, hocikedy odstrihnúť. Je dobré mať klepetá. Pri takomto divadle je v mojej močarine neuveriteľný pokoj. Prerušujú ho iba chrúmavé zvuky, keď zahryznem do sladko-kyslích plodov stromu, ale nie je tam nik, kto by ma napomenul, aby som bola tichšie. Niekedy do žaburiny padne kométa. Celé sa to tu rozvlní, bahno hrá všetkými farbami a žiari potom ešte aspoň rok. Popri okrajoch močiara sa vtedy vytvára akási blatová hmota, ktorá je hustá a dá sa z nej modelovať. A keď sa dá modelovať, tak sa dá všetko.

Z kozmickej hliny
vytváram si figuríny
A na pukliny
používam svoje sliny

Niektoré z nich ožijú, iné sa mi napriek veľkej snahe rozpadnú. A mnohé zostanú mĺkvo, ako sochy, stáť nad močiarom, neschopné rozhodnúť sa, či ožiť, alebo sa rozsypať. Tie sú presne ako ja.

Mám rada svoje bahno. Skutočne. A nech mi tu padne čokoľvek, chcem sa s tým pobiť o miesto a potom s tým žiť v symbióze, až kým ma sám močiar jedného dňa nevtiahne dolu. Ale som si istá, že moje klepetá si už nájdu niečo, čoho sa zachytia.

Len jedna z milióna

26. march 2013 at 1:04 | Argonna |  Poetry - Slovak
Výstrednosť je pojem relatívny. Hranice toho, čo je bežné a čo nie, sa stále posúvajú vyššie a ľahko sa môže stať, že myšlienka, ktorá bola kedysi považovaná za inú, originálnu, výstrednú, priam šokujúcu, je dnes už len klišé, alebo sa ním stáva.
***

Blonďavé, veľké oči
Z planéty jahodových hôr
Roky nik nevykročil
Do rieky denných môr

Jej dlhé, azúrové vlasy
Tam ale vietor vzal
Neboli dosť modré asi
Aby ich miloval

Iná, no predsa ako ony
Strhol ju silný prúd
A prišli milióny
Tých modrovlasých zrúd

A všetky voňali tak sladko
A mali oči ako ona
Je kvet, čo rastie pred záhradkou
Len jeden z milióna

Rieka ich vo vlnách miesi
Plavba v nej večne trvá
Možno raz vietor spomenie si
Že ona bola prvá…

Stretnutie E. A. Poe-a a Líšky z Malého Princa

24. march 2013 at 1:01 | Argonna |  Poetry - Slovak
Nemohla som zaspať, kým som nespracovala túto úžasnú tému ktorú mi navrhla Rupp. Tej som urobila za odmenu známku:


A teraz k samotnej epickej básni, alebo ako to vyzerá (a dopadne), keď sa stretne E.A.Poe a Líška z Malého Princa.

***

Pán v čiernom plášti od upíra
Podivín z temnej ríše
Na strome sedí, s kúskom syra
Hryzúc ho, verše píše


Píše, že nikdy neodkráka
Ten havran v jeho duši
Pod stromom líška ticho čaká
Čo špicaté má uši


Ryšavá, chlpatá a malá
"Ach, sťa moja Lenore je..."
Vzdychne si básnik, neotáľa
Ihneď syr jej zhadzuje


"Mňa neskrotíš si len tak rýchlo!"
Povie líška, hltá syr
Edgara sťaby v srdci pichlo
Bielu pleť mu skrýva pýr


"Nemám moc času, moja láska,
Veď syrom sa mi dusíš...!"
Líška naň pozrie, s chuťou mľaská
"Bližšie si sadnúť musíš."


"Skočiť mám? Ach, veď to je výška."
Zbledne Poe, ťažko dýcha
"Skroť si ma" šepne zvodne líška
"Dovolí ti to pýcha?"


Ako krídla drží si svoj plášť
V hlave temné zvonenie
Padá vzduchom, ako letný dážď
Iba to, a iné nie.


Agónia, bláznov hlasy
"K syru patrí korenie"
"Zviera, skrotil som ťa, asi..."
Líška kráka: "Veru nie!"


Pani Snehová

23. march 2013 at 14:22 | Argonna |  Poetry - Slovak
Báseň ktorú som vytvorila do KREATÍVNEHO KÚTU. Na výber boli témy: Sníh, březen, sněženky. Vybrala som si tému sneh, ktorú som skúsila poňať trochu inak.

Pani Snehová

Na poli rastie jabloň mladá,
Samotná, ticho prosí,
Aby ju prikryl sneh, čo padá
Nech biele rúcho nosí.

Na poli rastie jabloň mladá,
Nevesta strieborného mraku
A pri nej večný sľub jej skladá,
Pán ženích v ligotavom fraku.

Na poli rastie jabloň mladá,
Zakvitla v plnej kráse.
Odetá v bielom, muža hľadá,
Ten roztopil sa...zase...


The train of alienation

22. march 2013 at 0:30 | Argonna |  Poetry - English
In the pouring rain
Welcome to my train
It's the lonely one
That will always run

Passengers asleep
The train rattles deep
Deep, under the ground
Madness all around

Come to my train
Become insane
Just dream of my verse
Beautiful, perverse

Twisted like a wire
Get to know desire
Get to know the pain
Hidden in my train

Get into my train
Travel, all in vain
And ask for more
Lie on the floor

With the lonely ones
Rotten in advance
From the inside-out
Broken, screaming loud

"What a lovely ride,
now, get off my sight!
There is no train station
Just pure isolation..."

Haiku 3 - Slovak

21. march 2013 at 20:30 | Argonna |  Haiku
Nové HAIKU na tému okno:
Vietor ustal
Kvapky vody na okne
Pripomínajú dážď
***

Ten nočný motýľ
Nedoletí vysoko
K môjmu oknu
***

Otvorené okno
Cítim vôňu agátov
Aké omamné!

Dobrodružstvo prvé, alebo prečo nejazdím po koľajniciach

20. march 2013 at 1:41 | Argonna |  Prose
VLAK života… Povedzte mi, prečo akurát vlak? Prečo nie vzdušný balón života, alebo ponorka života? Neviem ako vy, ale ja buď lietam niekde v oblakoch, alebo som potopená niekde hlboko, dolu, pod hladinou...A potom viem byť ešte vykoľajená, to áno. Ale povedzme, že je to teda vlak. Priznám sa, že môj vagón jazdí po koľajniciach vonkoncom NErád.


Žiari

18. march 2013 at 23:43 | Argonna |  Poetry - Slovak

I.
Kde bolo, tam bolo, bola raz hviezda, ktorá,
V čarovný večer snov, pretkaný vôňou mora
Padala v tichu snáď, padala strmhlav k zemi
Padala, ako dážď, sťa rosa po zotmení
Padala zamatovou tmou, padala belasá
Cez húfy motýľov, čo v húsenice menia sa
Zhasnutá, vypadla z dlaní Boha
Do pekla, Diablovi priamo k nohám.


II.
Zdvihol ju, mysliac si, že v okamihu vzplanie
Že vzbĺkne na popol a zhorí v nepoznanie
Sám popálil sa, ako aj Ten hore
A skôr než svitli prvé ranné zore
V krvavom kúpeli, len Luna a ona
Vzlietla na Orion, s dušou Faraóna
Je padlým anjelom, obeť na oltári
A predsa najjasnejšie, dodnes žiari.

Cesta na Biely Mesiac

16. march 2013 at 22:23 | Argonna |  Prose
Rozhodla som sa zverejniť jednu z mojich fantasy poviedok z imaginárnej krajiny Askatien, toto je prvá časť napísaná do súťaže Veriť v nádej na tému Zamŕzajúce srdce na blogu dievčat Catherine, Lerry a DeMine. Poviedku neskôr budem predlžovať, ale zatiaľ nemôžem, lebo neviem tému ďalšej časti :)