I never thought it was possible, but now...here I am - sleeping inside this twisted sea creation every single night!

July 2007

Spomienka na les

18. july 2007 at 14:54 | Argonna |  Poetry - Slovak
Spomienka na les



Ston vŕby počuť v diali,
Vo vánku spieva si
"Kde podeli sa mocní králi?"
Jej pieseň smútok uhasí.

"Vysoké duby, chrabré, snáď
Nemali sa tie čoho báť
Vždy vládli nášmu lesu, nám
Umreli rýchlo, každý sám.

Podľahli pýche pánov sveta
Padli za zeleň v boji
Tak, ako zhasne kométa
Na mieste ich, už palác stojí.

Dávali Zemi život večný
Odplatou bola smrť a strach
Prečo sú ľudia takí priečni,
Že všetko vzácne zmenia v prach?"

Ston vŕby počuť v diali
Vo vánku svitá deň
Duchovia lesa zaspali
Povedzte, že to bol len sen...

Divadlo

18. july 2007 at 14:48 | Argonna |  Poetry - Slovak


Opona sa dvíha hladko,
Prichádza biela dáma
Rečami opantá nás sladko
Zahrá si rolu sama

Na tvári maľovaná maska
Bábika s krehkým úsmevom
V jej duši je však vráska
Pozerá do tmy pred sebou

Tisícky očí, tisícky tvárí
Sledujú každý pohyb, tieň,
Každé jej gesto, to ako sa tvári
Napĺňa veľkú sieň

Veselý potlesk ako v sne
Dáma sa rýchlo klania
Diváci miznú úžasne
Nemajú zľutovania

A svetlo znovu zhasne
Na masku prach sadá
Kulisy rozplynú sa krásne
Opona hladko padá



Zmenil si mi svet

18. july 2007 at 14:43 | Argona |  Poetry - Slovak
zmenil si mi svet

Kráľovná slnka

18. july 2007 at 13:23 | Argonna |  Poetry - Slovak


Pohľad do noci lesklých šperkov
Tam pripadám si slepá
Zelený chrobák leží mŕtvy
Zmotaný v sieti sveta

Oceán mizne v mojich rukách,
Brezové háje nôtia pieseň
Zaliate svetlom, kruto bledé
Ako bez farieb jeseň

Nepoznám slzy bláznov
Sú pochované v dlani
Vo večných pieskoch zaviate
Zomreli so svitaním

Večerné svetlo padá z neba
Chamtivo z lúčov posplietam teba
A svet aspoň zabliká...






Tanec

17. july 2007 at 0:09 | Argonna |  Poetry - Slovak
Tanec

Tajomný závoj padá na kríže
Jemný sťa pavučina z rosy
Noc lačne svetlo stromov zlíže
Vždy, keď o vládu prosí

V noc tajných túžob, snov
Budem spať v tráve ako víla
V hmle prikradnem sa za tebou
Takej, čo hriechy zmýva

Tam, kde pradú mačky nočné
O kráse kraja hrbatých vŕb
Počkám na kroky výnimočné
V kvetinkách, čo odievajú stĺp

Zahrajte cikády z mesačných huslí
Spleť tónov sladkých slov
Aby nás nohy ľahko niesli
V spoločnom tanci oblohou

Belasý vietor točí nás v tichu
Keď ráno hviezdy pozhasína
Skryjeme bozky do kalichu
Ľalie, na kraji cintorína

Vlkodlak

16. july 2007 at 23:55 | Argonna |  Poetry - Slovak
Zakrádam sa lesom
A hľadám nepoznané,
Túžba mi polámala sny,
tak, ako vždy ich láme.

Potečú potoky krvi,
tak, ako tiekli včera
Keď súmrak padne tmavý
Obloha hviezdnatá je celá.

Cítim kroky, cítim dych
Som tieňom, duchom var?
Som človek a či zver,
Beštia, vlk a samotár?

Zakrádam sa lesom
Kráčam po mäkkej lúke
Milenka luna privolá ma,
Kráčame spolu, ruka v ruke.


Podivny zápisník

16. july 2007 at 9:31 | Argona

PODIVNÝ ZÁPISNÍK
Rok: 2013
Žáner: Podivný
Rozsah: Zatiaľ nevymedzený.
1. Na bruchu Tvora - TT Miesto, kde by som chcela žiť
3. Dobrodružstvo druhé, alebo: Ja mám klepetá - MT - "Všetci sme v bahne, ale niektorí z nás hľadia na hviezdy" /Oscar Wilde/
Odporúčaná veková kategória: Tí dospelejší, ale nie príliš
Stav: Zachovalý
Popis: Rozhodla som sa vytvoriť akýsi denníček, ktorý vlastne žiadnym denníkom nie je. Každú kapitolu, každé dobrodružstvo je napísané na určitú tému, navzájom na seba nadväzujú iba minimálne. Štýl je nedefinovateľný, radšej si to sami prečítajte, môžem Vám iba prezradiť, že hlavná postava je Argonna, duša oceánu :)

Závoj Moci II.

16. july 2007 at 9:30 | Argona |  Prose

Závoj Moci I.

16. july 2007 at 9:28 | Argona |  Prose
.
Na zasnežené Karpatské vrchy dopadali posledné lúče slnka a sfarbovali ich dočervena. Bol pomerne teplý, jarný večer. V kotlinách ponorených do večných hmiel sa roztápal posledný sneh a všetky tvory sa ukladali na spánok. Len malá dedinka ľudí, hlboko v lesoch, ktorá kedysi bývala skrytá pred všetkými temnými silami na tejto Zemi, bola v plnom rozruchu. Horami sa ozýval spev, šum a hudba. Pripravovali sa totiž každoročné oslavy jari. Z výšky bolo v šere vidieť množstvo tancujúcich ohníčkov uprostred tichej krajiny. Pred každým domom nesmeli chýbať prvé snežienky a vôňa konvaliniek sa niesla v každej uličke. V strede dediny už pukotala veľká vatra, ktorá osvetľovala všetko navôkol a do výšky vypúšťala žiarivé iskričky. Lietali nad hlavami tých v duši čistých bytostí, ako zlaté svätojánske mušky. Niektorí z nich predvádzali svoje umenie a cvičili si nebezpečné artistické kúsky, iní sa stále venovali prípravám. Všade vládla prívetivá atmosféra a schyľovalo sa k celonočnej zábave. Pri vysokom ohni mlčky stálo mladé dievča, v ľahučkých šatách vejúcich vo večernom vánku. Len stála, dívajúc sa do plameňov oblizujúcich povetrie, nevnímajúc svet okolo seba. Čas okolo len plynul, chvíľami k nej doznievali hlasy a spev tých, čo už teraz nedokázali odolať sladkému vínu. Z druhej strany prerážal do uší veselý chichot jej rovesníčok. Nuin však bola myšlienkami niekde ďaleko,preč od osláv, preč z dediny, preč od pálivého ohňa, preč od všetkého, čo ju obklopovalo.
***
Na lúke zaliatej svetlom mesiaca sedeli dve postavy v tesnom objatí. Neznámy sa pomaly naklonil k Nuin a šepkal jej potichu do ucha: " Máš nádherné pery. Sú ako lupene červenej ruže. Tvoje pery..." spozoroval kvapku rosy na jej líci stekajúcu ku kútiku úst. Pobozkal ju. Srdce jej plesalo, pripadala si, akoby sa odrazu vznášala k nebu plnému hviezd, akoby sa jej bosé nohy odrazili od mäkkej trávy a pomaly stúpala do vzduchu. Vánok jej pohládzal členky a bola šťastná...taká šťastná! Odrazu ju však niečo strhlo nazad na zem.
***
"Prichádzajú! Znova prichádzajú!" volali vystrašené hlasy navôkol. Všetci sa snažili čím skôr skryť do príbytkov, každý utekal, ako vládal. Niekde plakalo dieťa, mág stojaci v ohni v okamihu vzbĺkol a ukázal sa pri dverách svojej chalúpky... Chichot dievčat ustal, krik, nárek a vyplašené výkriky odrazu vystriedalo ticho. Ticho, ktoré hučalo v ušiach, také meravé a strohé, že by sa dalo krájať. Vysoko v povetrí sa mihol tieň, ktorý zatienil hviezdy na nebi teraz takom tmavom, ako myšlienky, ktoré skrsli v hlave dievčiny."Upíri! Znova sú tu...nečakala som že tak skoro...prečo, čo ešte chcú?" Niekde vnútri však veľmi dobre poznala odpoveď na otázku, ktorú si práve položila. "Práve mňa, chcú len mňa!" pomyslela si a odhodlane ustúpila ďalej od ohňa, do tieňa medzi kamenné múry dvoch domov. V tichu sa rozliehali ťažké kroky tých, čo si tak bezočivo privlastňujú právo brať život...Kráčali pomerne rýchlo a odmerane, čo sa dalo vycítiť z ich chôdze, narúšajúcej tú chvíľku strnulosti, ako keď veľká kvapka znova a znova dopadá na pokojnú hladinu. Nuin mohla onedlho pozorovať aj ich tmavé obrýsy, ktoré obklopovali vatru. Boli asi piati.
"Rozdelíme sa!" prikázal chrapľavý hlas.
"A ak ju ani teraz nenájdeme? Čo potom?" priplietol sa úlisný hlas patriaci hrbáčovi.
" Musíte! Určite tu niekde je!" ozval sa chladný hlas, ktorý tak dobre poznala a s trpkosťou jej znel v hlave. Potom však akoby ju niekto oblial ľadovou vodou a prebudil z nekonečného dumania."Nesmieš sa im nechať dostať! V žiadnom prípade!" povedala si " buď teraz, alebo už potom nikdy. Nechceš predsa skončiť ako jedna z nich!" posmeľovala sa v duchu. Pozrela smerom k ohňu. Ich tiene ešte stále obklopovali vatru. Kútikom oka pozorovala, či je voľná cesta k lesu. K prvým stromom chýbalo necelých päť metrov, aj táto vzdialenosť ju však mohla stáť život. Posúvala sa po špičkách v tme, usilujúc sa nevystaviť ani kúsok bielej látky na jej šatách svetlu ohňa, čo by mohlo upútať ich pozornosť. Vkradla sa do lesa ako tieň a schovala sa za najbližší strom s bútľavinou. Nechtiac stúpila na malú vetvičku ležiacu na zemi, ktorá sa v okamihu rozlomila napoly s hlučným puknutím. Začula svišťanie vzduchu, blížiace sa ku stromu. Upír pomaly obchádzal strom a približoval sa k miestu, kde sa skrývala. "Čo robiť?" vírilo Nuin hlavou. Pritisla sa bližšie k stromu a počúvala, či sa kroky približujú. Odrazu zastali.. Vysoký muž s dlhými vlasmi sa oprel o strom a čakal. Možno to bolo len pár sekúnd možno minúty...zdalo sa však, akoby to bola večnosť. Dievčina cítila, že je stále nablízku no bola si takmer istá, že aj on cíti ju...pán temnôt vždy vycíti ľudské teplo aj na míle...No keď sa tieň pohol a ona sa už pripravila na to najhoršie, nič sa nestalo...stratil sa v tme medzi stromami a odišiel.. naozaj odišiel. Nuin si vydýchla a pomaly vyliezla z dutiny stromu. Pri ohni už nestál nik, vedela však, že sa skrývajú v dedine a prehľadávajú každý dom aby ju našli.. "Vrátiť sa do dediny by bol nezmysel, v okamihu by ma chytili...rovnako nemôžem zostať ani pri strome, pretože za pár minút určite začnú prehľadávať aj okolie.. Ísť do lesa? To by bolo najlepšie riešenie." rozmýšľala. "ale čo tam? Všade sú spomienky...a čo ak ho dokonca stretnem?" Medzi domami zazrela pohyb. Neváhala. V tôni stromov bežala do lesa, rýchlo a nespútane. A vietor vo vlasoch ju potichu sprevádzal po tajomných chodníkoch...Dobehla k trblietavému jazeru, hlboko v lese.. Jazero sa rozprestieralo na úzkej lúke, ktorú obklopovali stromy zo všetkých strán. Podlomili sa jej nohy a klesla do trávy plnej rosy. Zadívala sa na nebo a upadla do spánku.
***
Bola nádherná noc a teplý opar stúpal z lesa. Mesačné lúče lúče sa odrážali od jazera, akoby do neho padali. Prechádzala sa s ním v tieni stromov, ruka v ruke a rozprávali sa.
"Znamenáš pre mňa veľmi veľa Nuin...vieš o tom?"
"Ako to myslíš?" usmiala sa.
"Ty dobre vieš.. ľúbim ťa predsa."
"Aj ja ťa ľúbim, ale vieš, že to nie je ľahké...môj brat ..."
"Čo sa vlastne tvojmu bratovi na mne nepáči? Uznávam, bojí sa o teba, ale ja nie som netvor. A možno...možno len závidí. Že mne sa podarí všetko čo len chcem" uškrnul sa a objal ju okolo pliec.
"Myslím že v tom to nie je...zdáš sa mu...jednoducho sa mu zdáš trochu divný"
"Ale prečo? ...áno, už chápem... je to jeho povaha, poznám ho. Na všetkom vidí niečo zlé, v každom len hľadá chybičku. To má z toho, že nedokáže pochopiť lásku, ver mi prosím!"
Usadili sa do mäkkej trávy a pokračovali v rozhovore. Vo vzduchu voňala dúška, ktorá len opantávala zmysly.
"Musíš mi veriť..." uprene sledoval každý jej, pohyb, gesto.
"Verím ti, nemusíš sa báť. Porozprávam sa s ním o tom, chcem, aby ste spolu vychádzali dobre. Však ste boli spolužiaci..." usmiala sa a prehodila sa vlasy. "dám veci do poriadku.."
"To nemá cenu, on to nepochopí. ...radšej sa medzi nás nepleť...ja..." odrazu zbledol a na čelo mu vystúpil studený pot "...budem už musieť ísť, čakajú ma povinnosti. Kedy sa znovu môžeme stretnúť?"
"Láska, nie je ti dobre? Čo sa deje? Si azda chorý?"
S viditeľnou námahou ustúpil do tieňa krovín a pokrútil hlavou.
" A aké máš povinnosti? Prečo musíš tak skoro odísť?"
"To nie je tvoja vec Nuin. Jednoducho musím. Dnes v noci mám jedno stretnutie, práca nepočká. Náš rozhovor necháme na neskôr." pobozkal ju na líce a otočil sa. Za pár sekúnd už mizol tme malej jaskyne, vyhýbajúc sa svetlu...
(pokračovanie v Závoj moci, časť II.)